obsah tejto telenovely:

Potom, ako prekročili hranicu a navždy za sebou zanechali krajinu, v ktorej nemali veľa šťastia, sa súrodenci Reyesovci Guerrerovci - Juan (Mario Cimarro), Óscar (Juan Alfonso Baptista), Franco (Michel Brown) a Libia (Ana Lucía Domínguez) usadili v malom mestečku, kde si otvorili pekáreň. Najstarším zo súrodencov je Juan, ktorý je šéfom nielen v relatívne slušne prosperujúcej pekárni, ale i ostatnými súrodencami akceptovanou hlavou rodiny. Po smrti rodičov sa totiž o nich staral rovnako oddane, ako by to robili oni... Juan je veľmi atraktívny, schopný, silný a odvážny muž, no občas je až priveľmi prísny – na seba i súrodencov – a nekontrolovateľne výbušný. Je skrátka viac ako ich náhradný otec, a nie starší brat... Ďalším z bratov je Franco – fyzicky rovnako príťažlivý ako jeho starší brat (i keď na základe vonkajšej podoby by ste ich veru za bratov nepovažovali, sú totiž úplne odlišné typy – Franco je štíhly modrooký blondiak, Juan atletický hnedooký brunet), inak však skôr bohém, ktorému práca práve nevonia. Radšej sníva o láske krásnych žien – ako napríklad príťažlivej speváčky Rosario Montesovej (Zharik León), ktorú chodí najprv ticho zbožňovať a neskôr jej i otvorene dvoriť do baru Alcala. Najmladším z bratov je Óscar, veľmi inteligentný, atraktívny (je typovo podobný ako Franco - svetlé oči, svetlé vlasy...), ambiciózny a tak trochu vypočítavý mladík. Nie je spokojný s tým, ako sa k nim Šťastena stavia chrbtom, a preto ju neustále pokúša. Občas dokonca porušuje spoločensky akceptovateľné hranice, len aby sa dopracoval k peniazom, v ktorých vidí svoju spásu... Najmladšou z rodiny bola pôvabná Libia, ktorá bola jedinou radosťou a svetlom v nie práve ľahkom živote jej starších bratov. Vkladali do nej veľké nádeje, doslova sa v nej videli – temer ako rodičia, ktorí im už dávno umreli pri tragickom požiari ich rodinnej haciendy -, a preto ju i neustále ochraňovali a strážili. No i  

tak nedokázali zabrániť problémom, ťažkostiam a tragédiám, ktorých sled odštartovala svojimi činmi práve ona...

Neskúsená mladučká Libia sa totiž osudovo zaľúbila do Bernarda Elizonda (Germán Rojas), muža, ktorý by jej pokojne mohol byť starým otcom – a on jej lásku opätoval. Keď sa ich vzťah vďaka všetečným klebetným jazykom v dedine prevalil, bratia na úbohú dievčinu tlačili – chceli, aby sa svojej lásky vzdala, lebo jej vzťah považovali nielen za spoločensky nevhodný, ale aj neperspektívny. Bernardovi jednoducho neverili, ani počestnosti jeho úmyslov. Ibaže Libia bola v tom čase už tehotná, a tak sa bratia rozhodli ustúpiť – ale len pod podmienkou, že sa Bernardo zachová ako muž a ich sestru si vezme za manželku. To ale netušili, že Bemardo ukrýval temné tajomstvo – on už totiž ženatý bol, so svojou ženou sa nikdy nerozviedol a žili spolu i v jednej domácnosti... Bernardovou manželkou bola pomerne rezervovaná Gabriela (Cristina Lilley), ktorú pred Libiou vydával za svoju sestru – a jeho domnelé tri netere Norma (Danna García), Sarita (Natasha Klauss) a Jimena (Paola Andrea Rey) sú jeho a Gabrieline dcéry!

Neodškriepiteľnou hlavou rodiny Elizondovcov evidentne vždy bola práve Bernardova manželka Gabriela – rázna, panovačná, nie práve tolerantná žena s mnohými predsudkami. V jadre však nie je zlá, je skôr nešťastná... Svoje predstavy o chode domácnosti, haciendy i životoch svojho okolia presadzuje veľmi tvrdo, občas dokonca bez ohľadu na skutočné potreby či túžby tých, ktorých sa to bytostne dotýka – a preto často chybuje a trápi sa v konečnom dôsledku ešte viac, ako by musela... Najviac jej tvrdosť dolieha na ľudí, ktorí jej stoja najbližšie – jej tri dcéry a otca. Krásna Norma je nešťastná, pretože po tom, ako sa stala obeťou znásilnenia, ju matka proti jej vôli vydala za muža, ktorého nemiluje, odmieta a s ktorým je nešťastná. Sarite a Jimene ich matka takisto robí so života peklo prílišnou kontrolou a obmedzeniami. Svojho otca Martína Aceveda (Jorge Cao), ktorý je už roky pripútaný na invalidný vozík, zase Gabriela doslova deptá všetkými svojimi rozhodnutiami a výrokmi, pretože sa k nemu správa, akoby bol nesvojprávny... Napriek všetkému je to práve energický starý pán, bývalý vojak, kto sa ako jediný nebojí povedať na všetko svoj názor a patrične ho okoreniť štipľavými poznámkami. Ako jediný sa nehanbí vzdorovať aspoň slovne Gabrielinmu diktátorstvu - povedať všetko, čo si o čomkoľvek či komkoľvek myslí. Z mosta do prosta, „ako mu zobák narástol“. I keď mu to často znemožňuje práve fakt, že nie je pánom svojho tela – stačí, aby jeho dcéra prikázala zamestnancom, že ho nesmú zniesť z jeho izby na prvom poschodí medzi ostatných, ktorý sa obvykle bavia v obývačke či jedálni v prízemí alebo vonku na haciende... Martín je veľký dobrák, srdečný chlap - a je aj veľmi bystrý. Aj napriek svojmu hendikepu sa často dozvie viac ako tí, ktorí žiadne fyzické nedostatky nemajú. Neuniknú mu preto ani vzťahy medzi jednotlivými rodinnými príslušníkmi, služobníctvom, zamestnancami i návštevníkmi haciendy a často ako prvý odhalí nejaké z dobre ukrývaných tajomstiev jeho okolia – napríklad dôvod náklonnosti slúžky Evy Rodríguezovej (Gloria Gómez) ku krásnej Ruth (Ana Lucía Domínguez), dcére bohatých, no veľmi starých manželov Uribeovcov...

Ďalším členom rodiny je spočiatku i navonok distingvovaný, elegantný a kultivovaný Fernando Escandón (Juan Pablo Shuk), Normin manžel. Spočiatku sa tak k nej i všetkým ostatným naozaj správal, ibaže... Ibaže postupne i on začal odhaľovať svoju pravú, nie práve príťažlivú tvár – predovšetkým preto, lebo sa do svojej ženy, ktorú si pôvodne vzal „z rozumu“ (mal síce ten správny pôvod, no nie peniaze a majetok), naozaj zamiloval a nedokázal uniesť, že ona jeho city neopätovala. Ba čo viac, že to, čo jemu roky odpierala, inému, navyše úplne obyčajnému a chudobnému ako kostolná myš, po niekoľkých týždňoch dobrovoľne a rada dovolila – že sa bez väčších problémov rozhodla ich nefungujúce manželstvo definitívne hodiť za hlavu. A tak ho zžiera žiarlivosť, ktorá ho doslova pripravuje o súdnosť i zdravý rozum a vďaka ktorej stráca temer všetky zábrany... Neváha sa dokonca spojiť so „spodinou“ – zákerným, na všetko odhodlaným kamarátom z mokrej štvrte Armandom Navarrom (Juan Sebastián Aragón), ktorý nenávidí Reyesovcov (obzvlášť Franca), a svojou krásnou, no krutou a bezcharakternou bývalou priateľkou Dinorah Rosalesovou (Lorena Meritano) – ženou ochotnou ísť hoci aj cez mŕtvoly, len aby si získala priazeň Juana Reyesa, do ktorého sa bezhlavo zamilovala. A aj keby sa jej to nikdy nemalo podariť, je odhodlaná dosiahnuť aspoň to, aby ho nedostala žiadna iná žena, tobôž nie Norma...

Nemožno sa preto veľmi čudovať, že z tejto atmosféry plnej zloby, intríg, nenávisti a závisti sa Bernardo snažil uniknúť. Že bol ochotný vzdať sa svojho doterajšieho života a začať nový, plný lásky a nádeje - s krásnou Libiou. Nanešťastie však do sledu udalostí neočakávane zasiahla smrť. Bernardo zomrel pri tragickej nehode skôr, ako stihol o svojom rozhodnutí informovať svoju rodinu a ako stihol celú situáciu po pravde vysvetliť i svojej mladučkej milenke... Jediný človek, kto o jeho láske k Libii na haciende Elizondovcov vedel, no mlčal, bola oddaná Eva...

Po smrti Bernarda a po tom, čo vyšlo najavo, že jej klamal a bol ženatý, sa Libia, hnaná nedobrou radou všetečných susedov, vybrala na haciendu Elizondovcov – aby sa prihlásila o svoje práva, resp. práva dieťaťa, ktoré s Bernardom čakala. Namiesto toho sa jej však dostalo len poníženia a urážok, ktorými ju zasypala situáciou evidentne zaskočená Gabriela. Tá na chvíľu stratila svoju obvyklú rozvahu a nechala sa uniesť bolesťou, sklamaním a rozhorčením. Zúfalá Libia si nevedela rady, hanbila sa za svoju situáciu, a tak sa rozhodla pre zúfalý krok - ukončila svoj život i život svojho nenarodeného dieťatka skokom z mosta...

Bratia Reyesovci nad hrobom milovanej sestričky prisahali, že ju pomstia. Keď zistili, že hlavný vinník – Bernardo – už nie je medzi živými, rozhodli sa pomstiť jeho rodine. I keď toto rozhodnutie nebolo jednomyseľné – predovšetkým charakternému Juanovi sa táto myšlienka neveľmi pozdávala, nakoniec sa na haciendu Elizondovcov vybrali... Tam našli nečakaného spojenca – Evu. Pomohla im zamestnať sa na haciende – práve tam totiž čakali na robotníkov, ktorí mali stavať domček pre Normu a Fernanda. A tak sa Juan, Óscar a Franco pustili do práce a čakali na vhodnú chvíľu na uskutočnenie svojej pomsty... Ibaže ich hnev a nenávisť sa pomaly vytrácali, keď začali spoznávať jednotlivých obyvateľov haciendy – zvlášť krásne sestry Elizondové -, až nakoniec úplne zmizli... Do cesty sa im totiž postavil silný a horúci cit, ktorý víťazí na každom bojisku – láska. Láska, ktorá je silnejšia ako zatrpknutosť a nenávisť...